Slávny rybolov na Slovensku, ( 1. časť )

Veľké útrapy rybára Švejka z prípravy na boj s rybami za hranicami mocnárstva skončili. Podľa výroku klasika – Veľké ryby si žiadajú veľkých rybárov, odvážni rybári z Českých zemí boli pripravení zažiť dobrodružstvá s ľútym nepriateľom, ktorý v boji o svoj život nevypustí z úst ani slovo. Regiment rybárov v maskovacích uniformách a zbraňami rôznych kalibrov sa natlačilo do pristavených vagónov. Že predtým v nich vozili dobytok im nevadilo. Veď všetci zakúsili boj proti pytliakom, ktorým inak ako dobytok nepovedali.

Smer koľajníc bol našikovaný najskôr do Uhorska, do jeho krásnej časti s vysokými horami okolo malebných rybníkov a čistých riečok kde si veselo plávali mohutné šupinaté paripy ktorú Slovenskom volajú. Cesta bola dlhá, tak si krátili dlhú chvíľu rozprávaním čo počuli o rybačke na Slovensku od svojich východných kolegov.

Prvý začal hovoriť kolega sapér z Třebone love sumca vo vodnej nádrži Domaša.

Domaša je sladkovodné jazero so sýtozelenou farbou vody ako zelený čaj ktorí fasujú iba naši oficieri, hojne zriedený s rumom. Voda má samočistiacu schopnosť, takže zostatky utýraných rybiek a nejedlých pokrmov rybárov dokonale spracuje. Niečo na spôsob nášho kolegu, večne hladného Balouna. Sumce, ako je známe sa najlepšie chytajú v lete keď sa im uráči odlepiť od dna a pozrieť sa na záľahu rybárov na brehu Ako ich zdolať ? Najlepšie je vyviezť do stredu jazera dva až tri šulce dynamitu ktorým sapéri narušujú priechody cez rieky, kedy my radoví vojaci čelom vzad opúšťame dosiahnuté pozície. Dynamit spustiť na dno a odpáliť. Po vyplávaní ohlušeného sumca treba namieriť ostré harpúny na jeho brucho a vychutnať si bezplatnú trojhodinovú jazdu člnom až mu dôjde dych. Keď už je konečne po namáhavej lopote v člne je nevyhnutné vlastným telom zabrániť halde obdivovateľov, ktorí si z neho chcú odrezať kúsok na pamiatku alebo postrašiť zákonitú manželku ako bude vyzerať po rokoch. Napokon zavolať z blízkeho mestečka fotografa a urobiť snímky, podľa možnosti s najmenším účastníkom rybolovu aby vynikli sumcove proporcie. Asi takto má vyzerať lov na slovenského fúzača...

„Pekné rozprávanie“, prehovoril Švejk a pridal vyrozprávaný životopis slovenské rybára ktorý si vypočul v krčme U Piráta, kde zakotvil po náročnej ochutnávke pív prekladanými Fernetom v stovežatom meste.

Volám sa Adam Mrena a svetlo sveta som zazrel 18. marca v obci Mrenô v Liptovskej stolici na Strednom Slovensku, kde deti dostávajú udičky do kolísky. Najmä tie malé, pytliacke ktoré sa dajú strčiť do rukáva. Znamenie Ryby v ktorom som sa narodil ma predurčovalo byť pokračovateľom v love po svojich rodičoch. Najmä matky, ktorá často lovila v neďalekom mestečku na rohu ulice, za čo dostala prezývku Jarabá šťuka a otca, známeho lovca v cudzích peňaženkách.

Rodičia pracovali často v noci, za čo mali príplatky a mohli si dovoliť kúpiť makovice, odvar ktorých mi dávali vypiť pred ich odchodom na nepoctivú, ale poctivo platenú prácu. Preto som aj najčastejšie býval u dedka, ktorý bol vyhlásený pytliak rýb, ktorý dokázal lapiť rybu priamo panským strážcom rybníkov. Občas sa nechal aj dolapiť, ale potom od následkov dereša nemohol pri udiciach sedieť. Dal mi dobrú školu ako vyzrieť na tie namyslené princezničky v zlatých šupinatých kožuchoch.

Jemu, no najmä jeho rybám ktoré dal riaditeľovi školy kde sa učili budúci majstri Petrovho cechu vďačím za prijatie do rybárskej školy. Učil som sa veľa, dokonca namiesto troch rokov som v škole pobudol šesť, len aby som bol dostatočne pripravený na boj s rybami. Okrem toho ma škola naučila ako sa najlepšie chrániť pred studenými posedmi pri vode pitím odvarov z ovocia a vťahovaním teplého dymu do studených pľúc.

V dospelosti to už šlo raz na raz. Pretože mi práca pri ktorej bolo treba byť často v studenej vode mi nevoňala, začal som sa púšťať po pytliackych chodníkoch mojich predkov. Ulovené ryby som tajne vozil za hranicu Slovenska, najmä za rieku Moravu kde hovoria podobnou rečou ako našou boli radi lacnému rybiemu mäsku. Lenže páni neboli radi že som im najlepšie rybky spred nosa uchmatol a poslali na mňa žandárov. Veru, mnoho krát som mal slané štetiny od diviaka štípajúce v zadku zastrčené keď po mne strieľali.

Tak som tu, v Prahe kde ma ešte nikto nepozná a po minutí zásob peniažkov za chmeľový nápoj opáčim pozornosť českých žandárov ktorí v čase vojny budú menej opatrní. A možno sa dám aj zverbovať a pošlú ma už ako vojaka Cisára Pána a jeho rodinu bojovať za nové rybníky do ďalekej zemi...

Tri dni ma naháňali,
ešte ma nedostali,
ešte ma tri dni budú aj tak ma nedostanú !

„Bol to dobrý človek. Akurát že si chcel práve na Slovanskom ostrove privlastniť čln ktorý bol označený cisárskym erbom. Chlupatí ho však chytili pri čine a neskôr bol odsúdený podľa vojnového práva na štyri roky za mreže. Ten sa na slobode víťazstva určite nedočká“, ukončil debatu Švejk.

Menovec Josefa Švejka – Jozef

Jozef ROZBORA